Vo štvrtok sa vo Vsetíne stretli motocykloví priaznivci s legendárnym Giacomom Agostinim, 15-násobným svetovým šampiónom a 10-násobným majstrom Československa Petrom Balážom.

Akciu zorganizoval Josef Tkadlec, majiteľ vsetínskej spoločnosti ELPOS. Návštevníci besedy si užili dve hodiny rozprávania oboch hostí a práve z otázok a odpovedí Giacoma Agostiniho je spracovaný nasledujúci rozhovor.

Ago, Taliansko je krajinou, ktorá miluje nielen motorky, ale aj futbal. Ako prišlo k tomu, že si sa stal motocyklovým pretekárom a nie práve futbalistom?

Ja som sa bol len párkrát v živote pozerať na futbal naživo. Ale jednoducho som radšej jazdil na motorkách. V Taliansku sme mali a máme mnoho značiek, ktoré vyrábajú motocykle, Gilera, Moto Morini, Moto Guzzi, MV Agusta, Benelli, Aprilia, Ducati a ďalšie, takže moja voľba bola jasná.

Kedy si sa po prvýkrát posadil na motorku a kedy si začal jazdiť preteky?

Keď som bol ešte malý, tak som od svojho otca malý motocykel Bianchi, ktorý mal aj pedále. Jazda na motorke ma chytila, ale keď sa moji rodičia dozvedeli, že by som chcel byť pretekárom, tak mi jednoznačne povedali, že nie. Zakázali mi to. Otec povedal, že si nepraje, aby raz musel podpísať úmrtný list svojho syna. Vtedy som ho za to z duše nenávidel, ale dnes mu rozumiem. Začal som teda pretekať až keď som mal osemnásť rokov a dostal som zvolenie od rodičov. Otec mi najprv nechcel podpísať súhlas s tým, aby som jazdil. Ten súhlas sa musí v Taliansku podpísať notárom. No a bol to práve notár, ktorý prehovoril otca a ten nakoniec súhlasil. Notár argumentoval tým, že šport je dobrý pre mladých chlapcov, a to otca obmäkčilo, podpísal ten papier a ja som mohol začať pretekať. Až potom ale vyšlo najavo, že ten notár si myslel, že mám v pláne jazdiť na bicykli a nie na motocykli (smiech). Takže až spätne si uvedomil, čo spôsobil. Ja som mu na to povedal, že som si motorky vybral preto, lebo na bicykli sa musí šliapať. Takže až od tohto momentu sa začala rozvíjať moja pretekárska kariéra. Predtým, ako som vstúpil do majstrovstiev sveta som vyhral trikrát taliansky šampionát. Do toho svetového som potom nastúpil už na značke MV Agusta.

Prestali sa rodičia neskôr o teba báť?

V začiatkoch mojej kariéry boli motocyklové preteky extrémne nebezpečné, takže o mňa mali stále veľký strach. Vždy, keď som vyrazil niekam na preteky, tak mi mama vravela: Počúvaj, Giacomo, jazdi pomaly, ale vyhraj. Na to som jej samozrejme povedal, že pokiaľ pôjdem pomaly, tak sa mi nepodarí zvíťaziť.

Platilo aj v tom čase, že mladý motocyklový pretekár musí stíhať popri jazdení aj školu? Ako sa ti darilo práve tam?

V tomto smere som vždy hovoril, že niečo sa učiť budem, ale toho štúdia zase až tak veľa nepotrebujem, keďže budem pretekať na motorke (smiech).

Možno už dnes málokto vie, že si mohol mať 16 titulov majstra sveta, keďže ten celkom prvý si takmer vybojoval v roku 1965, ale v rozhodujúcich pretekoch v Japonsku ťa zradil motocykel a majstrom bol Jim Redman. Ako si to vtedy, ako mladý pretekár prežíval?

Áno, bolo to presne tak. Hneď vo svojej prvej sezóne vo svetovom šampionáte som mohol vyhrať svoj prvý titul. Ak by som vyhral v Japonsku. Agusta ale vôbec nechcel do Japonska ísť, vravel, že tam to bude ťažké, bude tam silná japonská konkurencia, Honda je tam doma, ale ja som ho nakoniec presvedčil, aby sme sa tam vybrali. Bol som tam sám s tromi mechanikmi a motorkou. Ako som jazdil a viedol v tých pretekoch, niekoľko kôl som sníval o tom, že budem majstrom sveta. Žiaľ, motorka sa pokazila, odpojil sa drôt ku kondenzátoru. Bola to škoda za päť centov a ja som prehral svetový šampionát. Pamätám si, že som to oplakal a aj mechanici boli hrozne smutní. Mali sme tam sprievod, japonského chlapca, ktorý sa o nás staral a samozrejme sme sa spriatelili. Ten bol tiež veľmi smutný z tej situácie, a keď sme sa vrátili do hotela, na recepcii som zažil šok. Pretože som nevyhral a pretože bol z toho ten náš japonský kamarát taký smutný, tak aby mi ukázal, aký je z toho sklamaný, tak si stiahol nohavice a zahasil si zapálenú cigaretu o… Spomenul som si pri tom, ako moja mama pri zabíjaní kureniec im opaľovala perie. Bol to rovnaký zápach. O Japoncoch sa hovorí, že sú kamikadze, a toto bol toho jasný dôkaz (smiech).

V Českej republike  bol za najlepšieho motocyklového pretekára 20. storočia vyhlásený František Šťastný, ktorý sa stal  roku 1961 vicemajstrom sveta v triede 350. Aké máš na Františka spomienky?

Bol to skvelý pilot a fantastický človek. Mal vždy zábavné komentáre, ozaj bol šoumen. Do paddocku vnášal šťastie a zábavu. Nebral si servítku pred ústa, správal sa, ako keby nemal voči mne žiadny rešpekt (smiech). Ale spomínam si, že ma veľmi obdivoval a dovolím si povedať, že viac, ako som si zaslúžil. Boli sme vyrovnaní súperi. Jazdil ale na Jawe a žiaľ nemal motorku, ktorá by mu dovolila zvíťaziť vo svetovom šampionáte.

V čase tvojej kariéry sa jazdilo aj na nebezpečných prírodných okruhoch. Dá sa vôbec povedať, že si medzi týmito okruhmi mal aj nejaký obľúbený?

Áno, v tom čase sme jazdili na dvoch typoch okruhov. Na motodrómoch a práve prírodných tratiach, ako napríklad Brno a Imatra. Tie prírodné sú zábavnejšie na jazdenie, ale naopak sú nebezpečné a každý pád môže mať fatálne následky. Pre mňa najkrajšia a zároveň najnebezpečnejšia trať je na ostrove Man, kde sa jazdí Tourist Trophy. Jedno kolo meria šesťdesiat kilometrov a preteky 360 kilometrov. Normálne preteky merali 120-130 kilometrov, takže tieto boli trojnásobne dlhšie. Spomínam si, aké som mal po pretekoch na rukách mozole a tiekla mi z nich krv. To vravím pre pochopenie toho, aké boli tieto preteky náročné. Viac ako náročné však boli nebezpečné. Každý rok mali tieto preteky dva, tri, či štyri krížiky. V roku 1972 som tam stratil priateľov, a tak šiel som na Medzinárodnú motocyklovú federáciu a žiadal ich, aby toto podujatie vyradili zo seriálu majstrovstiev sveta. Pretože keď si jazdil svetový šampionát, tak si sa musel zúčastniť aj týchto pretekov. Dnes, keď tieto preteky nie sú súčasťou svetového šampionátu, tak sa ich môže na dobrovoľnej báze zúčastniť ktokoľvek, ale nikto k tomu nie je nútený. Sú to preteky, ktoré patria medzi tie s najzábavnejšie a je to veľká výzva, ale je to o tom, že viete o koľkej hodine odštartujete, ale neviete, či sa dostanete do cieľa.

Spomenul si Brno, kam ho radíš a aké máš na náš starý okruh spomienky?

Brno je na tom podobne. Veľmi sa mi tá trať páčila, ale bola veľmi nebezpečná. Mám na Brno veľmi dobré spomienky, niekoľkokrát som tam vyhral a moje posledné víťazstvo tam znamenalo aj titul majstra sveta. Bola tu navyše fantastická atmosféra, pretože tam pravidelne chodilo viac ako dvesto tisíc divákov a ja som si to veľmi užíval. A ešte mám špeciálnu spomienku na Brno. Mal som tam vždy veľa fanúšičiek (smiech). Preto som tam tak často vyhrával, lebo som sa chcel pred nimi ukázať (smiech). Tie pekné dievčatá, ktoré mi fandili, mi dávali motiváciu tam vyhrať.

Po úspešných rokoch na MV Aguste si získal silného súpera v značke Yamaha a v Saarinenovi. Bola to príčina toho, že si nakoniec MV Augustu opustil a jazdil za Yamahu?

Keď Saarinen vstúpil do majstrovstiev sveta, hneď ukázal, akým je fantastickým pilotom. Jazdil na Yamahe, ktorá mala dvojtaktný motor a každý rok sa im darilo navýšiť jeho výkon. Žiaľ, MV Agusta, ktorá bola skvelou motorkou, bola štvortakt a na tom sa už výkon zvyšovať nedal. To bol aj dôvod, prečo som potom musel prestúpiť tiež na Yamahu, pretože MV Agusta s tým štvortaktom už nebola schopná s Yamahou držať krok. Takže v roku 1974 som prestúpil do Yamahy a získal ešte dva tituly majstra sveta.

Bolo pre teba ťažké preorientovať sa zo štvortaktu na dvojtakt?

Bolo pre mňa veľmi ťažké rozhodnutie odísť z MV. Keď som chcel ale pokračovať vo víťazstvách, nebola iná cesta. Strávil som v Japonsku pätnásť dní, počas ktorých som veľa jazdil, naplno sa mi venovali a mohol som motorku pochopiť a nastaviť tak, aby som si na túto koncepciu motora zvykol. Prvými pretekmi, na ktorých som s Yamahou štartoval, boli preteky v Daytone v USA. Je tam okruh s klopenými zákrutami, na akých som dovtedy nepretekal a zároveň to boli pre mňa prvé preteky s dvojtaktom. Keď som tam prišiel, spoločnosť General Motors mi požičala auto s nápisom Giacomo Agostini, 13-násobný majster sveta. Stretol som tam mnoho skvelých pilotov, medzi nimi aj Kennyho Robertsa, ktorý bol americkým šampiónom. O deň neskôr vyšiel v novinách článok s Kennyho slovami, v ktorom stálo: Svet nie je Európa, svet je Amerika. A ja keď som americký majster, tak som aj svetový šampión, a nie žiadny Agostini. Samozrejme, mrzelo ma to, ale nesnažil som sa na to nejako odpovedať. Štartoval som z piateho miesta a vedel som, že to budú veľmi ťažké preteky. Už v polovici som bol vo vedení. Túžil som po víťazstve, ale začal som byť veľmi dehydratovaný. Jazykom som si olizoval pery, aby som sa aspoň trochu osviežil stekajúcim potom. Obával som sa, že budem musieť zo zdravotných dôvodov z pretekov odstúpiť. Bolo ale veľa ľudí, ktorí sa na nás prišli pozrieť, boli tam kolegovia z Nemecka, Holandska, Belgicka, Talianska, a ja som si vravel, že čo si povedia, keď teraz pre nedostatok síl odstúpim s pretekov. Z tejto myšlienky som nazbieral silu nielen dokončiť, ale dokázal aj vyhrať. Týmto chcem povedať, aká je dôležitá v tomto športe hlava. Keď som prišiel do cieľa, zrútil som sa na zem a lekári mi museli dať infúziu. Keď som potom šiel k stupňom víťazov, zbadal som Kennyho, vychutnal som si to a povedal mu: Kenny, dnes si možno pochopil, kto je svetovým šampiónom.

V súčasnosti sa stretnutia legiend zúčastňuješ s motocyklom MV Agusta, teda na značke, s ktorou si vybojoval najviac titulov šampióna. Dá sa teda povedať, že je tvojmu srdcu bližšia práve MV Agusta ako Yamaha?

V mojom srdci sú tri obdobia. Keď som začal jazdiť preteky, štartoval som na motorke, ktorú som si sám kúpil. Bola to Moto Morini. A práve na tejto motorke som dosiahol svoje prvé víťazstvo a to mi dalo uistenie, že sa zo mňa môže stať motocyklový pretekár. Potom som prestúpil na MV Agustu, aby som mohol jazdiť svetový šampionát. Vyhral som na nej šestnásť talianskych majstrovstiev a trinásť svetových šampionátov. Pre mňa bola MV Agusta rodina, pretože som s nimi, celým tým tímom roky jazdil spoločne. Potom som bol, ako som už spomenul, pre technické dôvody nútený MV Agustu opustiť. Mal som obavu, keď som prestúpil do japonského tímu Yamaha, pretože sídlil v inej krajine na opačnej strane planéty. Ale aj v tíme Yamaha som sa cítil veľmi dobre, našiel som tam mnoho skvelých ľudí, skvelých profesionálov, a aj Yamaha sa stala mojím ďalším domovom. V mojom srdci zostávajú všetky tri značky a vážim si ich všetky, pretože Moto Morini mi dovolila začať, s MV Agustou mám spojené najväčšie úspechy mojej kariéry a rovnako vrcholné výsledky som dosiahol aj s Yamahou.

Na koniec kariéry si pretekal aj so Suzuki. Ako sa ti na nej jazdilo?

Suzuki bola skvelá motorka, ale bola veľmi krehká a ľahko sa kazila. Keď ale nemala poruchu, tak jazdila krásne a rýchlo.

Počas svojej úspešnej kariéry si zažil niekoľko silných súperov, ktorý bol pre teba ten najťažší?

V mojej kariére som stretol mnoho skvelých súperov. Jim Redman, Phil Read, Luigi Taveri, Mike Hailwood, Kenny Roberts, Barry Sheene, Jarno Saarinen, Johnny Cecotto. Všetci sa stali aj majstrami sveta. Neporazil som ich vždy, oni tiež niekedy vyhrali, ale všetkých som ich dokázal porážať. Ale pilot, ktorý bol pre mňa najťažším súperom, je Mike Hailwood.

Mal si pred jazdou nejaký rituál, bez ktorého by si si nesadol na motocykel?

Nie. Nič zvláštne som nemal. Nechcel som hovoriť s ľuďmi, ale dal som si do hlavy, že všetko bude dobré a myslel som na víťazstvo.

Po skončení motocyklovej kariéry si to skúsil aj vo Formule 1, dokázali ťa preteky áut napĺňať rovnako ako preteky na motocykli?

Keď som začal svoju kariéru na motocykloch, prakticky hneď som dokázal víťaziť. Raz pri zimných testoch sme jazdili na okruhu v Modene, kde testoval aj tím Ferrari. Bol tam aj Enzo Ferrari a ten mi ponúkol, aby som si vyskúšal jeho auto. Tá skúška dopadla dobre a po nej mi ponúkol, aby som za neho jazdil preteky. Priznám sa, že som asi štyri noci nespal. Stále som rozmýšľal nad tým, či to mám vziať. Ale spomenul som si na to, že už ako dieťa som túžil jazdiť na motocykli, takže ani tentoraz nemôžem zradiť jednu stopu a mám byť vďačný za ten dar, že som mohol jazdiť na motorkách. Enzovi som povedal, že zostávam na dvoch kolesách. Bol z toho najprv prekvapený, ale potom povedal, že keď to tak cítim, tak je to správne rozhodnutie. Takže som pokračoval na motorkách, na ktorých som dosiahol osemnásť titulov v talianskom šampionáte, pätnásť titulov majstra sveta, desať víťazstiev na Tourist Trophy, 123 víťazstiev na majstrovstvách sveta (Agostini do počtu víťazstiev ráta aj jedno víťazstvo v rámci majstrovstiev sveta triedy Formula 750, pozn. autora), a spolu 313 víťazstiev. Roky ubiehali, víťazstvá pribúdali, ale povedal som si, že stačilo. Ale keď opustíš svoju veľkú lásku, a je to niečo, čo sa stáva všetkým vrcholovým športovcom, začne ti chýbať to napätie, radosť a víťazstvá. Sme síce už možno pre tú našu disciplínu v 37-38 rokov starí, ale v rámci ľudského života určite starí nie sme. Ja som si to vyhodnotil tak, že mám svoje miesto prenechať mladším súperom. A preto, aby som prekonal tú stratu, tak som začal jazdiť na pretekárskych autách. Urobil som to hlavne pre to, aby ma nemrzelo, že som skončil svoju kariéru. Musím povedať, že som vždy miloval dve kolesá a dve nohy. Dúfam, že je jasné, o akých nohách hovorím (smiech).

Čo najviac ti z prostredia pretekov po skončení kariéry chýbalo?

Chýbalo mi všetko, čo s tým bolo spojené, to, že nemôžem jazdiť na mojej láske, emócie publika, chýbali mi víťazstvá, súboje…

Na ktoré preteky spomínaš najradšej?

Na prvé preteky, ktoré som vyhral na svojej súkromnej motorke. A potom ďalšie pekné preteky boli v Monze, ktoré znamenali môj prvý  titul majstra sveta. Až na druhý deň som si naplno uvedomil, že som sa stal svetovým šampiónom. Ďalšie, na ktoré rád spomínam, sú už spomenuté víťazné preteky  Daytone, po ktorých talianska tlač napísala, že Giacomo Agostini je nový Krištof Kolumbus, ktorý znovu dobyl Ameriku.

Spomenieš si na svoj najťažší pád?

Našťastie ich nebolo až toľko. Jednu ťažkú haváriu som mal na Sachsenringu v Nemecku, kde som dostal šmyk na olejovej škvrne a spadol som do priekopy v rýchlosti asi 230 km/h. Ďalší ťažký pád som mal, keď sa mi zablokoval plyn. Žiaľ, narazil som do oceľových zvodidiel a škaredo si poranil nohu.

Aké zranenia si mal počas kariéry?

Tri zlomeniny, zlomil som si nohu a obe ramená.

Po automobilovej časti kariéry sa z teba stal šéf tímu. Jazdili pod tebou vynikajúci pretekári v tíme Marlboro Yamaha Agostini. Napĺňalo ťa to? Bolo pre teba náročné byť v tomto prostredí a nemôcť si sadnúť na motorku?

Keď som skončil s pretekmi vo formule, ponúkli mi robiť tímového manažéra. Najprv sa mi do toho veľmi nechcelo. Potom mi ale ponúkli vytvoriť tím Yamaha a pre mňa to bola nakoniec krásna skúsenosť. Dovolilo mi to, aby som zostal blízko môjho sveta, ktorým boli motorky a bolo to pre mňa veľmi uspokojujúce, pretože s mojim pilotom Eddiem Lawsonom sme získali ďalšie tri tituly majstra sveta. Samozrejme, keď som videl svojich pilotov stúpať na najvyšší stupeň na pódium, tak som trochu trpel, pretože som spomínal na to, aké to bolo keď som na ten najvyšší stupeň šiel v minulosti ja sám. Musel som sa upokojiť tým, že svoje víťazstvá som si už vybral, že je to v poriadku, že to v živote takto chodí, a že musím nechať miesto ďalším.  

Ako to bolo a je so vzťahmi medzi pretekármi, niekedy sa zdá, že sú kamaráti, ale ako je tomu naozaj?

Môžu sa zdať byť kamarátmi, ale len pokiaľ nie sú na okruhu. Akonáhle pretekajú, tak kamarátstva idú bokom. Všetci chceme zvíťaziť, takže nemôžeš súperovi povedať, nech ide dopredu.  

Čo robí Giacomino, tvoj syn? V médiách sa objavili fotky, ako ste spolu na motorke, ale nešiel v tvojich stopách motocyklového pretekára.

Na začiatku sa mu motorky páčili, ale ja som mal veľký strach, že by mohol začať pretekať (smiech). Tak som ho poslal študovať do Anglicka (smiech). Zaoberá sa stavbami budov, je manažérom. Pokiaľ by niekto chcel byt v Bergame, tak sa na neho môžete obrátiť (smiech).

Presuňme sa do aktuálneho ročníka svetového šampionátu MotoGP. Ten bol v znamení súbojov Jorge Martina a Pecca Bagnaiu. Komu z nich dvoch si držal palce?

Nefandím menu, konkrétnemu človeku, ale tomu, ako jazdí, a či je zábava ho sledovať. Páčil sa mi Valentino Rossi, mal som rád Jorgeho Lorenza, potom Marca Marqueza, myslím si, že je to vynikajúci pilot, ktorý vyhral osem svetových titulov, ale našťastie ich nedosiahol pätnásť (smiech). Napriek tomu, že Bagnaia jazdí fantasticky, tak vyhral Martin, a myslím si, že je to tak v poriadku. Ja mám najobľúbenejšieho pilota vždy toho, ktorý vyhrá.  

Marc Marquez prestúpil do továrenského tímu Ducati, ako vidíš jeho šance pre rok 2025?

Marquez mal veľkú odvahu opustiť najväčší a najdôležitejší tím na svete, Hondu, aby získal motorku, ktorá mu opäť pomôže zvíťaziť. Na budúci rok bude jazdiť v továrenskom tíme Ducati s Bagnaiom a myslím, že to bude nádherné divadlo, ako sa budú celú sezónu biť medzi sebou o titul šampióna.

Ako sa udržuješ v takej stále výbornej kondícii?

Ja mám na to taký recept, že som vždy viedol usporiadaný, pravidelný život. Dôležité odporúčanie je, že nič nepreháňam. A ďalšou motiváciou je, že moja manželka má o dvadsať rokov menej ako ja, takže sa musím veľmi snažiť, aby som s ňou držal krok (smiech). To je najlepšia motivácia udržovať sa vo forme.

Vlastníš v súčasnosti nejaké motorky zo svojej kariéry?

Mám doma halu, v ktorej mám všetok materiál, ktorý som používal počas kariéry. Sú tam motorky, helmy, kombinézy, vybavenie, trofeje, mám tam 365 pohárov, ktoré som počas kariéry získal. Je to moje múzeum a je prístupné aj pre návštevníkov.

Jazdíš na motocykli aj v súčasnosti?

Každý deň. Mám niekoľko motoriek a v Bergame ani nevedia, že vlastníme nejaké autá. Po meste jazdím len na motorke.

Zapísal Richard Karnok
Fotil Marek Paulíček