Paľo Silárd dnes, 13. 3. 2020, oslavuje šesťdesiatku. Ten kto Paľa pozná ako cestného motocyklového pretekára tomu len ťažko uverí. Nielen preto, že na ceste začínal dosť neskoro ako 35-ročný, ale aj preto, že je z neho dodnes cítiť rovnaký elán ako tomu bolo pred desaťročiami. Paľo sa skrátka nemení. K jeho dnešnému jubileu zverejňujeme príspevok z knihy Ruda Mladého, v ktorom mapuje Paľovu kariéru na cestných pretekoch.
Športovec telom aj dušou, povolaním automechanik z bratislavskej Rače začínal už v školských laviciach najprv dráhovou cyklistikou a cyklokrosom, čomu sa úspešne venoval v rokoch 1971-1977. V roku 1978 prešiel na motokros, kde medzi juniormi pri prvom štarte vyhral a bilancia v závere bola celkový víťaz v SR a šiesty v Československu. Rok na to titul doma obhájil, celoštátne bol štvrtý. Nasledovala ZVS, potom v rokoch 1983-1993 patril naďalej ku krosovej špičke na Slovensku.
O jeho prestupe na okruhy nepriamo rozhodol predajca motocyklov v Rakúsku. Pôvodne chcel „Palička“ zakúpiť nový terénny špeciál, ale dostal ponuku na sponzorovanie rýchlostných pretekov. Výsledkom bola nová Kawasaki ZXR pre triedu SBK za „sponzorskú“ cenu, následné úpravy doma a premiérový štart 23. 4. 1995 na trati v Dolnom Hričove. Na ten spomína rád, nakoľko napriek žiadnym skúsenostiam skončil v cieli tretí. Vtedy ešte ako exkrosár vyrovnával v zákrutách stabilitu s nohou dolu. Súperi sa usmievali, tak s tým prestal… Keď sa po rokoch tento prvok objavili v MotoGP, bol označovaný ako nový štýl a Silárd konštatoval: toto tu už bolo pred rokmi.
Po niekoľkých štartoch sa udomácnil, vyhral preteky na klzkej trati v Piešťanoch, čo ho vynieslo s ďalšími pódiami na celkové tretie miesto. Ktovie, ako vysoko by skončil nebyť pádu v Boľkovciach. V sezóne 1996 už v triede SBK dominoval a získal titul majstra SR. Štartoval s výkonnejším motocyklom po „Mucovi“ Divincovi. Popri superbikoch ešte využil ponuku Petra Baláža na štart v triede 125 GP a napriek obrovskému rozdielu v technike skončil po stíhacej jazde na Hungaroringu celkovo tretí. Po skončení sezóny ešte skúsil Európu v Barcelone. Na technickej trati sa mu jazdilo skvele, ale porucha ojničného ložiska znamenala stop. V Moste ale zabodoval skvelým trinástym miestom!
Rok 1997 mu určite nevyšiel podľa predstáv ani v jednej triede. Zato ďalšia sezóna zavedením 600+ (po novom Superstock) otvorila Paľovi ďalšie možnosti. Štartoval aj na „šmirgľoch“ 125 ccm, ako ich s úsmevom nazýval, v SBK a aj v stockoch. Práve v nich získal s Yamahou R1 ďalší titul, pridal tretie miesto v SBK a druhé v 125 GP. V roku 1999 sa už sústredil iba na 600+, kde titul suverénne obhájil a v rámci Alpe Adria cupu patril k absolútnej špičke.
Neplánovaný záver prišiel na pretekoch v Chorvátsku na okruhu v Rijeke. V plnej rýchlosti ho motorka po šmyku vykopla a skončil v nemocnici. Zdravotná rehabilitácia trvala temer dva roky a po jej skončení nasledovalo rozhodnutie k návratu na motokros. To ešte stihol vyskúšať aj F3, ale z nedostatku technického a finančného zabezpečenia ostal v teréne s motorkami.
Zase to bol ten istý Silárd, získal množstvo titulov a pohárových víťazstiev medzi seniormi a dodnes je motorizmus jeho životom, pričom úspešne sa predstavil aj na pretekoch automobilov. Pre mňa ostáva natrvalo usmiaty pretekár s neodmysliteľnou šatkou okolo krku, ktorému po jedných pretekoch na Hungaroringu chýbali „ruky“, aby vládal odniesť celkovo 6 pohárov za umiestnenia v troch triedach (M SR a Alpe Adria). Šport robil vždy naplno a zodpovedne.
Palička, prajeme Ti všetko najlepšie!
