„Pamätáš?“ pýtam sa otca a prstom ukazujem na meno na čiernej ošúchanej koženej kombinéze, ktorá už na prvý pohľad čo-to pamätá.

„To je paráda,“ zaznie krátko, ale o to výstižnejšie z otcových úst pričom zatlieska. Oči sa mu rozžiaria a vraví: „No jasné, Sigi Minich , čierna kombinéza, zelená motorka. Minich bol v Piešťanoch veľký jazdec.“ V mysli sa nám obom začnú vynárať krásne spomienky nielen na tohto výborného rakúskeho pretekára, ktorý bol jednou z hlavných hviezd svojej doby na mojej milovanej Cene Slovenska na letisku v Piešťanoch, ale aj celkovo na krásne, staré dobré časy a motocyklové preteky, ku ktorým ma otec priviedol. A práve tento záblesk v jeho očiach a popoludnie strávené spomienkami na moje detstvo a nebojácnych rytierov na dvoch kolesách mi vnuklo nápad podeliť sa aj s vami s týmto príbehom a zážitkami, ktoré sa prelievajú z histórie až do súčasnosti, za čo som veľmi vďačný.

Samozrejme, populárny Minich nebol veľkým jazdcom iba v Piešťanoch ako spomenul otec. Sedemnásobný majster Rakúska, ale aj belgický šampión 250tok z roku 1990 bol úspešný aj v seriáli majstrovstiev sveta cestných motocyklových pretekov a veľmi dobre si počínal aj na starej brnianskej trati či už v rámci majstrovstiev sveta  alebo neskôr majstrovstiev Európy. V roku 1984 presvedčivo zvíťazil v európskych 250tkach  a o rok neskôr bral tretie miesto za Massimom Matteonim a svojim krajanom Hutterom. Rakúšania mali v tomto období skvelých pretekárov a v Piešťanoch boli častými a úspešnými hosťami, pričom medzi špičku patrili hlavne v spomínanej triede 250tok.

Letmo si spomínam na Edi Stollingera, oveľa viac už na veľkého Minichovho rivala Andy Preininga, Josefa „Beppo“ Huttera, Stefana Klabachera, Herberta Zwickla, Englberta Neumaira či víťaza z roku 1985 Thomasa Bachera. Jazdecké obsadenie 250tok sa svojim leskom v niektorých ročníkoch trblietalo dokonca oveľa viac ako v silnejších 500vkách. Ako fanúšik motocyklových pretekov si vážim každého jedného strelca, ktorý sa posadí na motocykel, ale samozrejme ako malí chlapci sme sa hrali na tých najlepších.

Do Piešťan chodili svetové esá  a keď sa k tomu pridali aj naši chlapci tak nebola núdza o napínavé súboje. V mojej ére to bol v 125kách tandem Peter Baláž verzus trojnásobný majster sveta talian Pier Paolo Bianchi, ku ktorým sa občas na pár kôl pridal aj skvelý Bulhar Bogdan Nikolov. V 250tkach spomínaní Rakúšania, aj keď vždy niekto vyskočil , ako napr. prekvapenie výborný ale u nás ešte vtedy málo známy talian Stefano Caracchi, ktorý v roku 1989 bravúrne zotrel aj Minicha v poslednom kole a mnohí ďalší.

V 500vkách to bol  to bol náš Paľko Dekánek na Honde v červených farbách Wernberger Konservenfabrik pána Güntera Kocha, ktorý sa naháňal s ďalším rakúskym strelcom Seppom Dopplerom. V tých časoch v programe nesmela chýbať tabuľka, kde sa zapisovali čísla pretekárov a prejazdy, poradie v jednotlivých kolách. Aj po rokoch je pri pohľade na tabuľku jednoduchým spôsobom vidieť, či pretekár viedol celé preteky, bojovalo sa v skupinke, alebo ako sa niekto z hĺbky štartového poľa predral až na „bedňu“.

Spomínaný Doppler, dnes už môj priateľ, krstil svoju knihu zhruba v rovnakom čase, ako aj náš Peter Baláž. Z emotívneho stretnutia v rakúskom Pollhame za účasti mnohých nám dobre známych, ako sú Rudi Zeller, Toni Rechberger či víťaz Yamaha Cupu z Piešťan roku 1986 Karl Lindinger nájdete vo fotogalérii taktiež pár záberov.

Knihu napísal pán Herbert Thumpser, autor ďalších 8 kníh o rakúskych pretekároch, či už jednotlivo, ako bolo dopriate Dopplerovi, Christianovi Zwedornovi a Wolfgangovi Stropekovi, alebo 3 biografie , ktoré predstavujú rakúskych motocyklových pretekárov. Nájdete v nich všetkých mnou už vyššie spomínaných majstrov úzkych riadidiel. Autor kníh a majiteľ vydavateľstva, zanietený motocyklový nadšenec pochádza z malebnej obce v dolnom Rakúsku Traisen. Dlhé roky bol starostom obce, ktorá ma zhruba 3500 obyvateľov.

Traisen je rodiskom jediného rakúskeho motocyklového majstra sveta Ruperta Hollausa, ktorý ním bol žiaľ vyhlásený posmrtne. Titul majstra sveta 125tiek továrenský jazdec NSU oslavoval síce už na nemeckej Grand Prix, ale v nasledujúcom kole, ktoré sa konalo v talianskej Monze, mal pri tréningu tragickú nehodu.

Ľudia v Traisen nezabudli na svojho slávneho rodáka. Dodnes na Hollausa spomínajú a v čele so svojím, dnes už bývalým, starostom organizujú rôzne spomienkové podujatia. Jedno z nich sa konalo aj v septembri minulého roku. Trvalo celý týždeň a návštevníci sa mohli kochať nielen krásnymi pestrofarebnými historickými strojmi, ale aj vzácnymi artefaktmi z kariéry Ruperta Hollausa, pričom k videniu boli aj napr. kombinéza, prilba, či iné veci z osudnej nehody v kráľovskom parku v Monze.

Tak, ako to majú vo zvyku, bolo na jeden deň naplánované aj stretnutie bývalých pretekárov v rámci tejto akcie. Očakával som, že prítomní budú aj frontmeni z predtým vydanej poslednej biografie Bacher, Klabacher, ale aj víťaz Superbike Trophy z roku 1987 z Piešťan Johann Ömmer, a tak voľba navštíviť Traisen spolu aj s rodinkou padla na tento deň. Po zhliadnutí všetkej tej vystavenej nádhery vo Volksheim Traisen zastavujem autora knihy a hostiteľa v jednej úlohe s otázkou, či prídu aj spomínaní traja mušketieri ale vedúci ma nepotešil. Bacher aj Klabacher sú chorí, resp. jeden z nich zranený po páde z koňa. Tí chlapi si nedajú pokoj ani v tomto veku.

To, že motorkári majú veľké srdce je známe a je tomu tak aj u našich susedov. Letmo som postrehol už doma, že v rámci podujatia na počesť majstra sveta Ruperta Hollausa sa budú konať aj rôzne benefičné akcie a tou hlavnou bola aukcia 14tich originálnych rekvizít a suvenírov z prostredia motocyklových pretekov na pomoc deťom s rakovinou. Na pódiu boli vystavené rôzne podpísané predmety, ako sú pohľadnice, knihy, tričká až po prilby či kombinézu. Starú ošúchanú prederavenú čiernu kombinézu. Tento kus starej kože spolu aj s prilbou ma už z diaľky zaujali hneď na prvý pohľad  a moje kroky viedli práve k nim, aj keď oproti boli všetky tie krásne, naleštené stroje, ktoré sa pred pár rokmi v plnej paráde preháňali po svetových okruhoch. Niečím ma proste priťahovala, niečo mi pripomínala.

MINICH. Čítam nápis na zadnej strane kombinézy. To meno pôsobí na mňa ako magnet. Srdce sa mi rozbúši a hlavou mi prebiehajú spomienky. Toto bola moja mladosť, letné prázdniny a Minich jednou z hviezd, ktoré som obdivoval. V návale emócií lovím v pamäti, pretože sa mi zdá, že práve v tomto čiernom drese sa preháňal aj na letiskovej dráhe za našim humnom. Nemýlim sa, aj keď to bolo už pred 32 rokmi.

Písal sa rok 1993 a už pod názvom Cena Slovenskej republiky a Minich tentoraz nemal šancu na rýchlejšiu Apriliu Andyho Preininga, s ktorou štartoval aj v seriáli majstrovstiev sveta. Dôkazom je video, ktoré nájdete na konci článku pod galériou, ale aj fotografia zo stupňov víťazov od piešťanského fotografa p. Miloša Ottingera. Pán Ottinger je v našom meste azda posledný mohykán , ktorý vám zhotoví a vyvolá klasické fotografie. O svoj archív fotografií z Ceny Slovenska žiaľ prišiel, ale pár sa ich zachovalo vďaka jeho dobrosrdečnosti, keď mi ich ochotne zadarmo venoval pred 30timi rokmi na moju prosbu priamo z výkladu jeho vtedajšej predajne.

Spomínané rakúske duo Preining, Minich dopĺňa  bronzový Bohumil Staša ml. Štvrtý skončil ďalší skvelý český pretekár Marek Morávek v žltých farbách HB, ktoré boli moje obľúbené z Grand Prix. Akú radosť som mal keď mi Marek venoval svoju fotografiu na pretekoch v Sliači, práve v týchto farbách? Nevadilo mi ani, že som pešo musel merať cestu z letiska Sliač do Zvolena na autobus do Piešťan.

To čierne vystavené kožené čudo je pre mňa poriadny klinec do hlavy. To asi pravdepodobne nebude dostupné, keby sa to dalo tak normálne kúpiť, bežia mi už v hlave myšlienky pri hlavnom uvítacom programe a predstavení všetkých zúčastnených rakúskych pretekárov.

S víťazom 500viek v roku 1988 a 1989 z Piešťan Dopplerom  prehodím pár slov, pár podpísaných fotografií, keď v tom prichádza ďalší pán na holenie a vraví: „Tiež som štartoval v Piešťanoch a bol som druhý pred Ladislavom Polákom“. Na znak súhlasu prikyvujem hlavou malému, sympatickému, fúzkatému Rakúšanovi. Robert Zwidl bral v roku 1988 v 125tkách strieborný veniec, keď nestačil iba na svojho krajana Fredyho Gangelbergera.

Po príchode domov netrpezlivo hľadám internetovú stránku, na ktorej prebieha avizovaná aukcia 14tich motocyklových rekvizít, ktoré som videl na vlastné oči. Prilby Englberta Neumaiera, Wolfganga Stropeka , motokrosový dres Erwina Machtlingera, prilba Arai MotoGP podpísaná hviezdami MotoGP, až po spomínanú podpísanú  kombinézu a prilbu Minicha.

Aukciu robila profesionálna rakúska spoločnosť, ktorá sa týmto zaoberá a môžete tu kúpiť dom, auto, traktor, no snáď všetko. S týmto nemám vôbec skúsenosti, takýmto veciam neholdujem. Možno je to dostupné iba pre rakúskych občanov, navyše to asi bude stáť kopu peňazí, vravím si. Prekvapia ma však celkom hrateľné, ľudové ceny na začiatok, a tak posielam fotografiu môjho objektu záujmu osobe najpovolanejšej, kamarátovi Riškovi s rovnakou otázkou akú som neskôr položil otcovi. Jasné, to sú nádherné spomienky a emócie. V tomto sme spolu na rovnakej vlnovej dĺžke a pod vplyvom týchto emócií sa skúšam registrovať na spomínanú stránku. Fajn, ide to.

Každý deň sledujem ako na burze v New Yorku stránku aukčnej spoločnosti, ceny sú stále priaznivé. Túžba je veľká, nádeje si však nerobím žiadne. Viem, že škrt cez rozpočet mi určite urobí plánovaná dobročinná charitatívna asi 40 km dlhá jazda motorkárov pod vedením bývalého pretekára Christiana Zwedorna v posledný deň  z Tratzenbachu do Traisen, pričom cieľom jazdy je práve finále aukcie v Traisen.

Pred víkendom zaznamenávam z Rakúska zlé správy. Viaceré regióny sú po dažďoch zaplavené a snáď celý svet obletí video, ako je rakúska diaľnica v okolí Viedne pod vodou. Postihnutou je aj oblasť dolného Rakúska a v Traisen sa vyliala rieka s rovnomenným názvom, ako je názov obce. Niektoré oblasti sú vyhlásené za stav katastrofy.

ABGESAGT. Charitatívna jazda je zrušená. Žiaľ príroda je silnejšia ako sme mi. V hre tým pádom ale ostávajú len online domáci papučoví hráči. Ako Valentino vo svojich najlepších rokoch, kedy drvil svojich súperov v posledných kolách, čakám na posledných 10 minút a po prvý raz sa zapájam do hry.

BINGO. Svieti mi zelená a prijímam gratulácie. Nechce sa mi tomu veriť. Uverím až ju budem držať vo svojich rukách. Termín vyzdvihnutia je vopred jasne stanovený 3 dni po ukončení aukcie v Traisen. Žiaľ, domácim nie je čo závidieť. Situácia sa len pomaly zlepšuje, a aj keď je čiastočne sprístupnená príjazdová cesta do obce, v okolí stále hlásia vyše 200 uzavretých ulíc a ciest.

Cestu pre svoj poklad musím odložiť a píšem ospravedlňujúci mail so žiadosťou o nový termín. Rakúšania sú však neoblomní aj napriek zlej situácii a trvajú na svojom. Po týždni sa asi nado mnou zmilovali a dávajú mi druhú a poslednú šancu. Obecný úrad Traisen, v čase 09.00 – 13.00 hod. stoji v e-maile. To mám v práci práve nočnú smenu, nádhera. Ten čierny kožený poklad im tam predsa nemôžem ale nechať a tak sa po nočnej šichte s rešpektom a očami na stopkách vydávam na celkovo 500km cestu do Traisen.

Predstavte si, že prídete do klientskeho centra na obecný úrad a lámavou angličtinou ako greenhorn z románov Karla Maya žiadam pani za okienkom, ktorá samozrejme o ničom nevedela o pretekársku kombinézu nejakého Minicha. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a po naložení svojho pokladu do kufra auta musím tento vzácny kúsok predsa odfotiť a poslať svojmu kamarátovi a šéfkovi v jednej osobe. „To nemyslíš vážne,“ stroho cinkne telefón. Dobre, nesníva sa mi to, nespím.

Všetkým priaznivcom jednej stopy prajem v nastávajúcej, začínajúcej sezóne veľa krásnych zážitkov pri našej spoločnej vášni a nech sa vám splní aj to, o čom ani nesnívate.

Text: Marián Zeman
Foto: autor a jeho archív

Fotogaléria: