Vladimír Ruža má na svojom konte tituly majstra Slovenska, IMRC, vicemajstra Alpe Adrie, no aj ako výborný a úspešný pretekár stále zostáva rovnako skromným, milým a kamarátskym človekom, akým bol aj na začiatku kariéry v roku 1998. Verím, že nielen pre jazdecké kvality ale práve aj pre ľudské vlastnosti si Vlada pred siedmimi rokmi vzal pod ochranné krídla majiteľ firmy SG Fix, Štefan Bunčiak, a pomohol mu tak vybojovať najväčšie úspechy kariéry. S Vladom sme sa dnes porozprávali nielen o uplynulej pretekárskej sezóne, ale spýtali sme sa aj na to, koľko je pravdy na depom sa šíriacich správach o konci jeho kariéry.

Vlado, celkom na úvod v stručnosti zhodnoť tvoju uplynulú sezónu…
Uplynulá sezóna bola v duchu z kopca do kopca z kopca do kopca… Nebola vôbec jednoduchá aj preto, že v Superbikoch bola veľmi silná konkurencia a na umiestnenia, na ktoré som bol pred rokmi zvyknutý, som sa dostal možno dvakrát za celú sezónu. Inak som končil pätnásty či horko-ťažko trinásty, takže z toho som bol sklamaný, pretože som do toho dával naozaj všetko, ale tie časy na kolo neboli také aké by mali byť, no pracovali sme na tom. Prizvali sme aj mechanika, ktorý sa rozumie nastaveniu elektroniky a to nám veľmi pomohlo, motorku to o dosť zlepšilo. Potom sa dostavil aj dobrý výsledok na Slovakia Ringu, kde som si aj dobre zabojoval, pretože predtým som jazdieval napríklad v skupine od desiateho do dvadsiateho miesta, kde sme boli všetci vyrovnaní a hoci som ešte v predposlednom kole šiel dvanásty, tak nakoniec z toho bolo 15.-16. miesto v cieli… Tam som videl, že chýba naozaj máličko, možno pol sekundy na kolo k tomu, aby som mohol byť v prvej desiatke.

Takže to sa ti nakoniec na Slovakia Ringu podarilo…
Áno, pomohlo to, že sme sa sústredili práve na vylepšenie motorky a samozrejme s tým som sa aj ja na nej cítil lepšie a aj môj výkon šiel nahor. A práve tie celkom posledné, nedeľné, preteky na Slovakia Ringu boli takým zadosťučinením. V sobotu som pokazil štart a doťahoval som sa niekde z dvadsiateho miesta na štrnáste v cieli, ešte v poslednej zákrute som jedného súpera predbiehal, čiže to umiestnenie pre zlý štart až také dobré nebolo, ale dobre som si zabojoval, videl som aké časy dokážem ísť a tie preteky v nedeľu boli úplne perfektné. Navyše som rád aj z toho, že na Slovakii sa mi nikdy nedarilo a tentoraz to vyšlo, bolo z toho deviate miesto a teda Top Ten, z čoho sme v tíme prežívali veľkú eufóriu… A tým pádom všetko to zlé bolo zabudnuté 🙂

Ty si vo svojej kariére okrem množstva titulov majstra Slovenska a víťazstva v IMRC, zažil aj aké je to byť vicemajstrom v Alpe Adrii, no dnes je skvelým výsledkom umiestnenie v Top Ten. Je to tým, že konkurencia v tomto seriáli šla tak nahor?
Strašne tam šla úroveň nahor. Vtedy tam nebolo až toľko výborných pilotov ako je tomu v súčasnosti. My sme aj vtedy vedeli na čo máme, nechodili sme s nosom hore, vtedy sme mali totiž aj šťastie, keď nám do kariet občas zahralo aj vypadnutie niektorých súperov či ich iné problémy, takže sme vedeli, že sme mali tak trošku aj šťastie… Ale tento rok to bol naozaj obrovský rozdiel, bolo tam veľa skvelých jazdcov a je to len a len dobré. Preto verím, že ľudia chápu, že v takejto silnej konkurencii sa dokážem radovať aj z kedysi bežných umiestnení.

To rozhodne, veď sledovať tvoju jazdu práve na posledných dvoch pretekoch na Slovakia Ringu, bolo pre domáceho fanúšika veľkým zážitkom, súpermi si sa predieral ako povestný nôž maslom, no o to viac som zvedavý aj na tvoju odpoveď na ďalšiu otázku. Práve pred Slovakia Ringom sa začalo po paddocku šepkať, že táto sezóna bola tvojou poslednou na pretekárskej dráhe… Čo je na tom pravdy?
Noooo… Uvažujem o tom stále a v súčasnosti je to tak 50 na 50… Priznávam, že v polovici sezóny som bol o konci kariéry rozhodnutý tak na 90 percent. Bol som sklesnutý a akosi mi chýbala motivácia…

Keď som ťa ale videl v paddocku rozžiareného tesne po posledných pretekoch na Slovakia Ringu, tak mi bolo jasné, že to až také horúce s koncom tvojej kariéry nebude 🙂
Samozrejme 🙂 Ja už som totiž predtým ani sám v seba neveril. V polovici sezóny som už ani nedokázal zajazdiť časy ako predtým, no a tie posledné preteky ukázali, že možno na to ešte mám. Len treba viac investovať do tréningu a rovnako sa trošku viac venovať aj motorke. Kawasaki je vynikajúca motorka, sedí mi, ale je veľmi citlivá na nastavenie. Prídeš na iný okruh a musíš nastavovať geometriu, podvozok, použiť presnú tvrdosť pneumatík… Ja som celý život hľadal chyby vždy len v sebe a nie v motorke a rovnako tomu bolo aj tentoraz, ale teraz prišiel mechanik, ktorý do toho vidí, napojil tam telemetriu a hneď videl ako pracujem s plynom, ako s brzdou, aké náklony mám, poradil mi čo zmeniť a samozrejme aj nastavil motorku podľa toho čo tam vyčítal a bolo to hneď lepšie.

Čo by teda mohlo rozhodnúť o konci tvojej kariéry, pokiaľ, ako vravíš, ste našli cestu k zlepšeniu?
Problémom je napríklad skĺbenie práce s pretekmi. Ako vieš, v Malackách máme predajňu SV Moto Racing a v čase, keď je motorkárska sezóna a my máme najväčší frmol v predajni, tak vtedy sú preteky, treba sa najviac venovať príprave, ktorú sme aj pre toto až tak nestíhali… Nemôžeme teda zanedbať prácu, ktorá nám zarobí peniaze na to, aby sme ich potom mohli míňať na pretekoch 😀 😀 😀

Dokáže tvoje rozhodovanie ovplyvniť napríklad aj tragická nehoda, ktorá postihla Berta Camleka na Hungaroringu?
Po tom víkende boli moje myšlienky na koniec kariéry najreálnejšie. V mysli som si vravel, že nebudem hovoriť nič nahlas, ale asi skončím. Nahlas nie preto, lebo o konci kariéry hovoril aj Berto a takto to dopadlo.

Tohtoročná sezóna bola v tvojej 18-ročnej kariére prvou, ktorú si absolvoval bez svojho otca, ktorý nás vlani náhle opustil a bol celé tie roky neodmysliteľnou súčasťou nielen vášho tímu, ale aj celého paddocku. Ako si to zvládal?
Ocko mi na pretekoch strašne chýba, bez neho to už proste nie je ono. Pre nás preteky nikdy neboli len pretekmi, ale aj rodinnou udalosťou. Nikdy som nebol profesionál, ktorý by mal okolo seba nejaké zázemie s trénermi a neviem čím všetkým, ale predovšetkým to bol pre mňa čas s rodinou, s naším rodinným tímom. Takže už to nikdy nebude také ako predtým… Vidíš sám, je toho dosť čo ma núti rozmýšľať ako a či vôbec pokračovať…

Potešilo ma, že som na pretekoch aj tento rok videl tvoju mamu, čo svedčí o tvojich predchádzajúcich slovách. Motorky sú teda u vás aj naďalej súčasťou života a som preto zvedavý, čo by si ohľadom pretekov robil, keby si sa rozhodol predsa len skončiť s aktívnym pretekaním…
Možno by som sa vrhol na nejakú prácu poradcu pretekárom, možno by sme prenajali motorku či celý tím nejakému záujemcovi… Tých možností je viac a my teraz zvažujeme ktorým smerom sa vydáme. Možno pôjdem len niektoré preteky a možno sa len tak niekde zveziem pre radosť. Určite to moje jazdenie nebude nič svetoborné. Čaká nás dlhá zima, takže máme čas na premýšľanie 🙂

O tom, že sú motorky vo vašej rodine pevne ukotvené svedčí skutočnosť, že aj tvoj malý 3,5-ročný synček Vladko je do nich doslova blázon 🙂 Vedel by si si ho v budúcnosti predstaviť ako pretekára, či dokonca ho v tom podporiť?
😀 Jasné, že by som ho vedel podporiť! Jeho motorky veľmi bavia a už aj dokonca na motorke jazdí, každý deň chodíme asi kilometer od domu trénovať, máme od Čerma požičanú malú motorku s elektrickým pohonom a Vladko už ráno na mňa volá: „tatkó, ponáhjaj sa z jobotky, keď pjídem zo škôjky, tak pôjdeme tjénovať“ 🙂 Robí naozaj obrovské pokroky. On sám sa k tomu berie a pokiaľ pri tom zostane, tak ho určite podporím. Lámať cez koleno to nebudem a možno raz povie, že nechce. Je to na ňom samozrejme.

Takže možno sa raz po rokoch v štartových listinách opäť objaví meno Vladimír Ruža…
Je to možné, i keď zatiaľ to skôr vyzerá na motokros! Ten ho láka viac. Dokáže sa pozerať na cestné preteky, aj v televízii na MotoGP a Superbiky, ale vraví, že: „nebudem jak tatko, ja budem kjoskáj“ 🙂 Boli sme sa párkrát pozrieť na preteky krosiek, aj kúsok od nášho miesta na trénovanie jazdia chalani na kroskách. Má malého zeleného minibika, ale aj s tým má jasné plány: „Túto Kawasaki pjodám a kúpim si kjosku, pjetože chcem jazdiť po bjate, po vodičke a po jesíku.“ 😀

Tak to je nádherné, myslím, že máloktorý z pretekárov mal v jeho veku takto jasne naplánovanú kariéru 🙂 Čo ale na to hovorí tvoja manželka Janka?
Maminka je v pohode, nebráni tomu, vie že to asi takto nejako dopadne 🙂 Vieš, decko robí to čo vidí doma, takže kebyže robím balet, tak bude nosiť cvičky a elasťáky 😀

Vlado, ďakujem za skvelý čas strávený s tebou a samozrejme prajem ti správne rozhodnutie o tvojej budúcej kariére. A nám, tvojim fanúšikom, prajem, aby si sa rozhodol pokračovať 🙂

Zhováral sa Richard Karnok
Foto: Petr Štola